štvrtok 27. februára 2014

Na mojej ulici

Som doma chorá a v posteľovom zákope som oprášila fotky z minulej jari a obdobia modrých vlasov. Fotky z našej ulice, ulíc, kde žije kopa babičiek, psov a usmievajúcich sa mačiek (naozaj!). Ako dobre tu je, povedalo dievča pôvodne petržalské a vyfúklo ďalší roj bublín. 

Vždy som snívala o byte s vysokým stropmi a starožitnými skriňami plnými spomienok. Keď som náhodou v takom priestore, v hlave ho zariaďujem, nemôžem si pomôcť. Ale tu je dobre. V starom tehlovom dome, bez výťahu, bez telky. Miesto vysnívaných ošarpaných tapiet (aké mali vo filme "Dreamers") mám ošarpanú omietky, vytvára na stene mapy tajomných miest a ostrovov, kam som zatiaľ neprenikla. 
Mohla by som na ne hľadieť celé hodiny. Alebo z okna. Alebo z balkóna... a živiť sa len vôňami, meniacimi sa behom dňa a ročných období (vyprážaná cibuľa je však celoročná:)

No, obrázky som chcela a slová zas vyliezli ako dažďovky po daždi... Slová alebo obrázky? Občas som v tom trochu stratená. A áno, mám nadmerný počet pančúch vzhľadom k počtu nôh.
Aha, toto je Chvost bez chvosta, ktorý mi občas vbehne do písaných riadkov. Je to pán < 

sobota 22. februára 2014

Išla som do železiarstva a kúpila tulipány

Šli sme s D. do železiarstva kúsok od nás, pretože vodovodný kohútik občas vydáva zvuk, ktorý teta zo susedstva považuje za extrémne rušivý no a...pre dobro susedských vzťahov táto radostná výprava. Radostná, pretože je sobota, našou štvrťou sa nesie neochvejná rapsódia pachov všemožných obedov, je tak akurát, vtáky spievajú a v železiarstve - čo si pamätám - som asi nikdy nebola (no dobre, na celkovej exaltovanosti sa samozrejme podpísal ranný polliter bielej kávy). Pripomínalo mi to obdobie, keď som chodila do farieb-lakov, vyberajúc ten správny odtieň citrónovej, počas čoho som sa dozvedela všemožné potrebnosti o mixovaní farieb, protiplesňovej prísade, penetráku a jednotlivých náteroch radiátoru (čo na tom, že citrónové napokon zostali len steny záchoda).
Železiarstvo disponovalo všetkým možným, najmä rôznymi predmetmi pre mňa neidentifikovateľného účelu, z ktorých by sa ale celkom určite dali zložiť zaujímavé šperky a bytové doplnky, samovar, či ruská ponorka, D. zakúpil kohútil na teplú vodu aj s vnútornou vsadkou, rýchlo som sa potešila pohľadom na čosi pripomínajúce wok umiestnené medzi hrablami, karičky a také tie farebné násadky na kľúče, ktoré vo mne evokujú 90-te roky a výjazd na korčuliach okolo paneláku. 
Možno vám to príde zvláštne, ale v dobe sveta zmršťujúceho sa do všeponímajúcich obchodných hyper-centier mám rada komornú atmosféru obchodov, ktoré existujú snáď odkedy som sa narodila a ešte nezmizli. 
Na trhu som kúpila tri ružové tulipány a v kombinácii s červenými topánkami som sa cítila taká romantická. Vtáky spievali, bolo akurát. 
Pekný víkend a príjemné existencálne závany a závrate prajem, foto tentokrát len ilustračné, mobilové, stratila som krytku na objektív a než si ju ako chudobný a nepraktický umelec zas kúpim chvíľu potrvá.

utorok 18. februára 2014

Strawberry spring

"Jahodová jar" je vraj jar nepravá, asi ako povalentínske jahody v plastových krabičkách v tvare srdca, čo ešte zostali. Môže vôbec prísť jar po zime, ktorá nebola? A záleží na jej pravosti, či ľavosti, keď cítiť vo vlasoch slnko a na cintorínoch rastú snežienky? 
Posunula som dátum v kalendári na správne miesto (doteraz tam bol... minuloročný apríl?), čítam knihy evokujúce vôňu machu: Zbojníkovú dcéru Ronju a Pytliakove ženy. Existuje zopár nemenných stereotypov na úvod jari, ako je pitie jazmínového čaju, pozorovanie, kedy sa zažnú lampy (obloha má celkom špeciálny odtieň modrej, vlastný len tomuto ročnému obdobiu), priskoré nosenie pláteniek a mnoho ďalších. Zatiaľ na ne nedošlo. 
Je medzičas, som trochu ako rozospatý tvor prebudený z beztak riedkeho zimného spánku a vlastne: vôbec si teraz nemôžem dovoliť jarne sa poblázniť, povedala a otočila sa na druhý bok. 

"A hrozně vychrtlí jsme touhou po jaru.
I oči pohubly nám jako boky laní.
Ve snách se děsíme, že jestli jaro přijde,
zůstanem opodál a budem nepoznaní."

Asi by som to predsa celé radšej zajedla jahodami, bohužiaľ, v chladničke mám len jarnú cibuľku.
úryvok: Jan Skácel, Únor

utorok 11. februára 2014

Tři variace na Anděla

V Prahe, teraz. Kroky, strechy, zvuk tramvaje, čajky, čajky, labute, mŕtve holuby. Blato na topánkach, zatúlané perie. Krchovského alžbetínske čelo a undergroundový večierok U NÁS VĚ SKLEPĚ . Kroky, kroky, čajky postupne miznú z oblohy, zažínajú sa lucerny, v staničnom bistre sa na polievku zliezajú pankáči. Ako sa na dlažbu leje svetlo, zateká do štrbín. Zvuk tramvaje, škrtnutie zápalky, anjel s chuťou vyfúkne cigaretový dym do zemitej vône pražského večera. 

Myslím na Filipa Topola, možno bol tiež Anděl. 

streda 5. februára 2014

Tichý život zátiší

Aj 15 minút písania denne počas doby štyroch dní má pozitívny vplyv na vaše duševné zdravie. Aj 15 minút písania denne počas doby štyroch dní má pozitívny vplyv na vaše duševné zdravie. Aj 15 minút písania denne počas doby štyroch dní má pozitívny vplyv na vaše duševné zdravie. /.../ Keby som danú vetu písala 15 minút denne počas doby štyroch dní, bude to mať pozitívny vplyv na moje duševné zdravie? Podvádzam. Žiadne písanie. Copy-paste, hneď trikrát po sebe. 

Mám zbierku budíkov, ktoré nesmú byť natiahnuté, lebo strašne dupú. Tikajú. "Najradšej mám zajtrajší deň: dni čiernych, nehlučných melónov. Keď do nich zarežete, nepočuť nijaký zvuk a majú sladučkú chuť. Sú mimoriadne vhodné na výrobu vecí, ktoré nevydávajú nijaký zvuk. Spomínam si na jedného muža, čo robil z čiernych, nehlučných melónov hodiny a tie nevydávali nijaký zvuk."

Dnes sú písmená príliš hlučné, asi som stretla priveľa ľudí plných seba samých, príliš natiahnutých, ako tie budíky... alebo len osamelých. Rada počúvam, všetko je plné príbehov, ale keby som dnes posielala listy - boli by to len prázdne obálky. 

A: naozaj veľmi sa mi páči slovo zátišie. Je nehlučné. Ale už stačilo tikotu, myslím.
Úryvok: Richard Brautigan: V melónovom cukre.

sobota 1. februára 2014

Fresh February

Tak som sa obávala januára a je preč, taký mesiac má vlastne krátky život. Hodila som v ňom prvú snehovú guľu, smiešne sa pošmykla na ľade, zmúdrela o jedno skúškové, opäť spávala v noci a vstávala ráno, nespávala a množstvá písmen zapíjala slušným množstvom bielej aj čiernej kávy. Posledný január rozhodne patril medzi tie zvláštne dni, keď sa nič nedarí a galéria/Karmína/kabinet/... sú zo záhadných príčin zatvorené, v punči nie je ani štipka alkoholu a treba zaliezť domov , do nory, alebo do kina na 4-hodinový večer s Nymfomankou. Taká sála plná ľudskej masy vydávajúcej rôzne zvuky, produkujúcej teplo a a vydýchávajúcej vzduch  dodá filmovému zážitku ešte špecfický rozmer KKZ (kolektívneho kultúrneho zážitku) a bonusom je potom vyjsť von, nadýchnuť sa a mať naďalej taký ten pocit, že ste ešte stále vo filme (alebo že si ten film vo vás žije ďalej svojim životom. A inak bola to tak trochu drsná Amélia z Montmartru, bez šťastného konca...)

"...v zime vidieť duše stromov" ...a čo duše ľudí? Možno paradoxne, ale v tomto monochromatickom období vrstvenia všetkého možného v snahe termo-izolovať sa od okolitého sveta sa mi ľudské tváre, duše, zdajú o to viac odhalené. 

(Aby nebolo čiernej a bielej príliš, posledná fotka sa svojvoľne rozhodla byť sépiová)